Správa s upozornením

Možnosť odosielať tento formulár bola ukončená.
Dnes je štvrtok, 03.december 2020, meniny má: Oldrich
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

|UKONČENÉ| SÚŤAŽ ku dňu otcov! Vyhrajte kúpeľný pobyt pre vás a vašu polovičku

jún 20, 2020 - 16:32
Otcovia plnia v živote našich detí nenahraditeľnú úlohu. Predstavujú morálny vzor, rolu ochrancu, zabávača a niekoho na koho sa deti môžu obrátiť v prípade, keď už maminy nevládzu. Veľa krát sa za silným chlapom skrýva citlivé srdce a aj ťažší príbeh. Priniesli sme vám príbehy, ktoré chytia za srdce každého rodiča. Hlasujte za najkrajší z nich a vyhrajte skvelé ceny!

Výhercovia: 

  1. Jana Vondrova
  2. Dana Hajzušová
  3. Jozef Kúkol
  4. Martina Rakytová
  5. Dusana Matejkova

Zahlasujte za najsilnejší príbeh a môžete vyhrať víkendový pobyt v kúpeloch Lúčky. 

Zdravý víkend je venovaný pre 2 osoby v kúpeľnom hoteli Kubo*** s plnou penziou, liečebnými procedúrami a vstupmi do bazénov.

Deň otcov je sviatok oslavujúci všetkých otcov, otcovstvo a vplyv otcov na spoločnosť. Aj rodičia potrebujú oddych a to najmä po viac mesačnom pobyte doma s deťmi v karanténe. Doprajte si zaslúžený relax spolu v malebných kúpeloch. Darčekový poukaz je možné využiť do 20.12.2020.

Piatich z vás odmeníme hodnotnými cenami v podobe tematicky zaujímavých knižiek práve pre vašich otcov a prvá cena je víkendový pobyt v kúpeloch Lúčky.

Víťaza vylosujeme presne na Deň Otcov, v nedeľu 21. júna 2020 a mená výhercov sa dozviete v pondelok 22. júna.

Prvý príbeh je o Vojtechovi Benkovi z Brezna

VOJTECH BENKO (43), Brezno 

Synove nohy

„Ja som bežný smrteľník, nemyslím si, že som výnimočný,“ tvrdí, no ľudia, čo ho poznajú, si myslia opak. Nie každý muž by sa vzdal zamestnania, aby mohol byť opatrovateľom svojho syna, sedával s ním v školskej lavici, chodil na liečebné pobyty a po víkendoch ho na chrbte vynášal aj na tie najvyššie kopce. „Otec sú vlastne Lukášove nohy. Spolu chodia na túry, na rôzne podujatia, väčšinou športové. Lukáš je pre svojich rodičov najvyššou prioritou. Vďaka tomu videl a zažil oveľa viac ako jeho zdraví vrstovníci, na ktorých nemajú rodičia toľko času,“ napísala Ľubica Vránska, riaditeľka školy v Čiernom Balogu – Jánošovke, ktorú desaťročný Lukáš navštevuje.

Manželia Benkovci, obaja náruživí turisti a milovníci prírody, sa spoznali na horskej chate. Kým sa päť rokov po svadbe dočkali potomka, lozili po horách, splavovali rieky a verili, že aj svojho vytúženého syna budú viesť k rovnakému koníčku. Osud im trochu skrížil plány. Lukáš sa narodil s detskou mozgovou obrnou a neposlušné nohy ho neudržia, slabšiu má aj motoriku rúk. Má však otca, ktorý ho kvôli tomu nenechá doma pozerať do štyroch stien.

Keď rodičia usúdili, že štvorročnému Lukášovi už chýba detský kolektív, zapísali ho do materskej školy. Z Brezna, kde Benkovci žijú, vozil otec syna trikrát do týždňa do špeciálnej škôlky v Banskej Bystrici. Po pätnástich rokoch zanechal prácu zootechnika na breznianskom družstve a stal sa synovým opatrovateľom. Po prvom roku, keď si Lukáš v škôlke zvykol, tam už otec nemusel s ním zostávať, tak si našiel brigády v Tescu. „Po nociach som dokladal tovar, ráno odviezol Lukyho do Bystrice a kým bol v škôlke, vyspal som sa v aute,“ opisuje vtedajší spôsob života. 

Do školy začal chodiť Lukáš so zdravými deťmi v Čiernom Balogu – Jánošovke, kde jeho mama učí a kde vyšli žiakovi na vozíčku v ústrety. Jeho otec ho nielen vozí do školy autom, ale počas vyučovania sedáva s ním v triede, aby mu mohol pomáhať, keď nestíha byť rovnako rýchly ako spolužiaci. „Od prvej triedy si deti už na mňa zvykli, niektoré ma majú za kamaráta, ale pravdu povediac, učiteľom by som byť nemohol. Z detského kriku a školského hluku mi už haraší. Robím to len kvôli chlapcovi,“ priznáva otvorene. O to viac potom hľadá oddych a pokoj v prírode, fotografuje, zahrá si na gitare. Sú dni, keď sa do hory vyberie aj sám, ale väčšinou ide celá rodina. Otec posadí syna do vozíka alebo si ho vyloží v nosiči na chrbát a spolu zdolávajú kopce. „Boli sme už všade,“tvrdí, ale najviac ho teší výkon, keď spolu zdolali Ďumbier, alebo keď vytlačil kočík až na Kráľovu hoľu. Skrátka – celkom obyčajný smrteľník...

 Druhý príbeh je o Róbertovi Kučerovi zo Zvolenskej Slatiny

 Róbert Kučera (47) Zvolenská Slatina 

 Sám so svojím pokladom

„Jój, to je poklad!“ hovorí s nadšením na adresu svojej dcéry Sárky. „Dostal som ju ako darček ku svojej štyridsiatke.“ Novopečený otec Róbert Kučera bol vtedy plný radosti a so svojou partnerkou plánoval spoločnú budúcnosť. Nepočítal s tým, že jeho sen o kompletnej šťastnej rodine sa veľmi skoro rozplynie. Sárka mala len jedenásť mesiacov, keď partnerka opustila jeho aj dieťa. Súd po zvážení jej zdravotného stavu a podmienok, v ktorých žila, zveril dievčatko do starostlivosti otca. Štyridsiatnikovi, ktorý zostal bývať so svojou mamou, sa život celkom zmenil.

Zo Zvolenskej Slatiny dochádzal do práce v autoservise vo Zvolene. Každé ráno najprv nakŕmil dcérku a odviezol ju do jaslí, cestou z práce si ju vydvihol. Našťastie mu zamestnávateľ vyšiel v ústrety a umožnil skrátiť pracovný čas o hodinu a mama doma uvarila, upratala aj oprala, takže sa všetko dalo zvládnuť. Do škôlky už Sárka chodila vo Zvolenskej Slatine a automechanik Róbert sa osamostatnil, ako živnostník začal opravovať autá vo svojom dvore, aby sa viac mohol venovať dcérke. Mamu-invalidnú dôchodkyňu, chcel zaťažovať čo najmenej. Minulý rok na jeseň sa jej zdravotný stav zhoršil a koncom januára zomrela. Odvtedy sa Róbert musí o všetko postarať sám. „Počítal som s tým, že to raz príde, naučil som sa čo-to aj uvariť. Ale mám tu veľmi dobrých susedov, ak niečo dobré uvaria, prinesú aj nám,“ pochvaľuje si. Je vďačný aj svojim súrodencom a ľuďom v dedine, ktorí mu vychádzajú v ústrety. V školskej družine sa napríklad postarajú, aby si prváčka Sárka urobila úlohy a nemusel sa už s ňou doma učiť.

Kedysi chodil na súťaže v hádzaní šípok, to je však  už minulosť. Svoj voľný čas prispôsobuje dcére, chodia spolu na výlety do prírody, bicyklujú sa, zbierajú huby. Sárka je podľa otca šikovná, rada spieva, dokonca chodí aj na súťaže. Aj keď otec vidí, že dievčatku chýba mama a intuitívne vyhľadáva ženskú spoločnosť, novú partnerku si zatiaľ nenašiel. „Nie je to také jednoduché,“ vysvetľuje. „Už musím brať ohľad aj na Sárku. Nová partnerka by mala vyhovovať nielen mne, ale aj jej.“

Róberta Kučeru navrhla na titul Otec roka jeho krstná mama, dlhoročná čitateľka a dopisovateľka Slovenky Viera Bystrianska, ktorá o ňom hovorí ako o chlapcovi s dobrým srdcom a veľmi si ho váži.

Tretí príbeh je o Ivanovi Moravčíkovi z Bratislavy

IVAN MORAVČÍK (27) Bratislava 

 Zvládne viac ako starší chlapi

V dňoch, keď má v predajni rannú zmenu, vstáva Ivan Moravčík už o štvrtej. Svojej manželke Miške pichne injekciu na riedenie krvi a počas hodiny, keď treba počkať, či nenastane reakcia, prebalí malého Janka, pripraví mu mliečko a nakŕmi ho, aby si Miška mohla dlhšie pospať. Potom vypije kávu a ide do práce. Je zástupcom vedúcej v jednej z bratislavských predajní potravín. Vyučil sa síce za kuchára, ale má rád ľudí a práca v obchode ho baví viac.

S Miškou sa spoznali cez internet a keď sa po prvý raz stretli osobne, už vedel, že je mamičkou dvojmesačnej dcéry. Partner ju opustil, keď zistil, že je tehotná. Dvadsaťdvaročného Ivana Miškino dieťa neodradilo a po niekoľkých mesiacoch známosti sa nasťahovali do spoločného podnájmu. Veľkou skúškou prešiel ich vzťah na prelome rokov 2015 a 2016. Pár dní pred Vianocami sa Miška s abscesom na krku ocitla v nemocnici. Ivan chodil do práce a popri tom sa musel postarať o malú Natálku. S malou prestávkou koncom roka, keď si urobili oneskorené Vianoce, bola potom Miška v nemocnici až do konca februára a jej partner s pomocou svojich rodičov zvládol starostlivosť o malé dievčatko, ktoré vlastne nebolo jeho vlastné. Mladý muž, ktorý pri pohľade na injekčnú striekačku takmer omdlieval, sa nedobrovoľne musel stať aj zdravotnou sestričkou, pretože Miška od návratu z nemocnice potrebuje každý deň dostať injekciu na riedenie krvi. „Najprv sa mi triasli ruky, ale vedel som, že musím. Už sa z toho stal bežný rituál,“ komentuje to Ivan, ale jeho dnes už manželka Miška je mu za to nesmierne vďačná.

Zobrali sa vlani v decembri, keď už čakali svoje spoločné dieťa. „Moje tehotenstvo bolo rizikové, pre svoju diagnózu som mohla aj zomrieť, preto sme sa najmä kvôli deťom aj zobrali,“ písala Miška vo svojom liste. V apríli sa narodil malý Janko. Ivanovi pribudli povinnosti, ale ak mu zostane voľná chvíľa, relaxuje na rybách. K tomuto koníčku ho priviedol otec, keď mal päť rokov, a teraz už on zaúča malú Natálku, ktorú považuje za svoju dcéru. Vybavil jej rybársky lístok, aby mohla chytať spolu s ním

„Nebyť manžela, neviem, kto by mi pichal ihly, bez ktorých nemôžem žiť, kto by bol s mojou dcérou, keď som to naviac potrebovala. Je to milujúci manžel a hlavne otec našich dvoch detí a chcela by som sa mu poďakovať. Je mladý, ale zvláda oveľa viac ako starší chlapi,“ konštatuje jeho manželka.

Štvrtý príbeh je o Štefanovi Labancovi z Veľopolia

Štefan Labanc (41), Veľopolie

 Na všetko sme dvaja

„Ďakujem Bohu, že ho mám a že spoločne zvládame každý problém. Láska nás s manželom spojila a sprevádza nás životom v dobrom i v zlom.“ Takto napísala o svojom manželovi Mária Labancová. Ona bola jeho prvou láskou a on jej. Keď sa brali, ešte nemali ani dvadsať rokov. „Postavili sme si dom a potom sme v ňom šesť rokov boli sami, kým sa nám narodila Klárka,“ spomínajú. Ich dcéra má dnes šestnásť, študuje na obchodnej akadémii podobne ako kedysi jej otec. Dva roky po nej sa narodil Andrejko. Na svet prišiel v dvadsiatom siedmom týždni tehotenstva, pretrpel viacero komplikácií a rodičia od začiatku vedeli, že ich syn si následky ponesie po celý život. Štrnásťročný Andrejko je na úrovni batoľaťa, nehovorí, nevie sa obliecť, najesť, postarať sa o hygienu. To všetko robí jeho opatrovateľka pani Mária, ktorej vo veľkej miere pomáha manžel. Dvadsať rokov pracoval v priemyselnom parku v Humennom, ale nedávno dal výpoveď a hľadá si novú prácu, v ktorej by nemusel chodiť na nočné zmeny a mohol viac pomáhať manželke so synom. 

„Od začiatku sme situácii čelili spoločne, sme si navzájom oporou a pomáhame si, aby nezostávalo všetko na jedného,“ hovorí Štefan. Od Andrejkovho narodenia chodia spolu na všetky vyšetrenia, do nemocnice a na liečenia. Absolvovali mnoho rehabilitačných pobytov, Štefan si po celé roky dovolenky do posledného dňa čerpal tak, aby mohol manželke pomáhať pri obliekaní, kŕmení, prenášaní Andrejka. V posledných rokoch chodievajú s Andrejkom cvičiť do piešťanského centra Adeli. Na rehabilitačné pobyty získavajú peniaze aj od dobrých známych a z dvoch percent daní, lebo vidia, že každý pobyt mu prospeje. 

„Keď som po prvý raz prišiel na rehabilitačný pobyt, prekvapilo ma, že s deťmi tam boli väčšinou osamelé matky. Rodiny s takýmito deťmi sa často rozpadajú. Chlapi odchádzajú, lebo to nezvládajú, ako keby narodenie takéhoto dieťaťa považovali za vlastné zlyhanie,“ rozpráva muž, ktorému nikdy nenapadlo uniknúť z ťažkej situácie a nechať v tom manželku samu. Naopak, teší sa každej chvíli, keď je rodina pospolu, keď ich môže niekam zobrať na výlet, keď sa vďaka istému dobrému človeku dostanú na pár dní k moru alebo si idú spolu zaplávať do Košíc. Z takých zážitkov potom na dlhý čas čerpajú silu.

Piati príbeh je o Milošovi Karellovi z Novej Dubnice 

Kpt. Ing. Miloš Karell (39), Nová Dubnica

Záchranca má päť detí

V polovici apríla prijal minister obrany Peter Gajdoš profesionálneho vojaka Miloša Karella, aby sa mu poďakoval a náčelník generálneho štábu Ozbrojených síl SR generál Milan Maxim ho ocenil čestným odznakom ozbrojených síl 2. stupňa za záslužný čin – záchranu ľudského života. Miloša Karella prijal primátor Novej Dubnice – mesta, v ktorom býva, aj primátor Trenčína, kde sa to piateho marca celé udialo... Čo sa vlastne prihodilo?

Toľko náhod vari nik nevymyslí! Miloš Karell verí, že to bolo Božie riadenie... Veď posúďte: je bývalý vodný záchranár, ako študent Vojenskej akadémie v Liptovskom Mikuláši absolvoval kurz a počas prázdnin robieval plavčíka na Liptovskej Mare. Je aj otužilcom, členom klubu Trenčianske tulene, pravidelne sa ponára do ľadovej vody a vie, aké má účinky na ľudský organizmus. Udržuje sa v kondícii a do práce na Veliteľstve brigády bojového zabezpečenia v Trenčíne trikrát do týždňa dochádza desať kilometrov z Novej Dubnice behom. V ten deň nebežal z práce svojou obvyklou trasou, ale vybral sa popri Váhu, kde už dávnejšie nebol...

Keď začul krik, pribehol a videl asi dvadsaťpäť metrov od brehu chlapca ponoreného vo vode. Lakťami sa z posledných síl opieral o ľad, ktorý sa pod ním preboril. Miloš Karell nezaváhal, ale tvrdí, že neriskoval, lebo vedel, čo treba robiť. Keď sa s malým Alexejom doplazil k brehu, už tam čakali záchranári.

Správny človek bol v správny čas na pravom mieste... Keď sa o jeho skutku objavili správy v médiách, niektoré sa zmienili o tom, že záchranca malého chlapca je aj otcom piatich detí.

„Ja som z troch súrodencov, ale manželka Barbora bola jedináčik a tvrdila, že ona nechce zostať len pri jednom dieťati. Veľkú rodinu sme teda plánovali,“ hovorí otec štyroch chlapcov a jedného dievčatka. Druhému synovi v poradí –  Adriánovi – diagnostikovali ako trojročnému Aspergerov syndróm. Jeho inteligencia je na vysokej úrovni, ale horšie je to v sociálnej oblasti, v komunikácii s ľuďmi, a jeho výchova je náročnejšia. Nevie klamať, nechápe, že nie všetci ľudia sú dobrí, potrebuje usmernenie aj ochranu, v škole má asistenciu. „Naším snom je, aby sa raz osamostatnil a žil vlastným životom, ale počítame aj s tým, že zostane s nami,“ priznáva Miloš Karell.

Ako vojak vraj doma nevyžaduje vojenskú disciplínu, ale na dodržiavaní istých pravidiel trvá. V početnej rodine je to aj nevyhnutnosť. Je preňho samozrejmé, že s manželkou, s ktorou sa spoznali ešte ako študenti, sú rovnocenní v deľbe povinností a spolu zdieľajú radosti i starosti s deťmi. Už tretí rok sa spoločne venujú hipoterapii v občianskom združení Hipoško. Trikrát do týždňa prichádzajú na gazdovstvo Uhliská nad Nemšovou deti s mentálnym alebo telesným postihnutím, s autizmom či s Downovým syndrómom a manželia Karellovci im s pomocou koníkov poskytujú terapiu. Často sú tu spolu s nimi aj ich vlastné deti a tie staršie v rámci možností aj pomáhajú. Ale najdôležitejšie je, sú všetci sú spolu pri zmysluplnej činnosti.

1. Vojtech Benko - Synove nohy

2. Róbert Kučera -  Sám so svojím pokladom

3. Ivan Moravčík -  Zvládne viac ako starší chlapi

4. Štefan Labanc -  Na všetko sme dvaja

5. Miloš Karell - Záchranca má päť detí

Najdôležitejšou vecou, ktorú môže otec urobiť pre svoje deti, je, že bude milovať ich matku


- - Inzercia - -