Dnes je utorok, 24.november 2020, meniny má: Emília
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 9 - Listy od mŕtveho

marec 31, 2020 - 15:00
Tónova žena Erika sa rozhodla pre radikálne riešenie manželovej nevery. Muža postavila pred ultimátum.

Záhadná zásielka

Buď preruší akékoľvek kontakty s Evou, alebo sa má pripraviť na rozvod, ktorý by pre neho dopadol veľmi zle. Tóno si uvedomil, čo všetko je v hre. S ťažkým srdcom pristúpil na manželkine podmienky a mimomanželský vzťah ukončil. Evu to bolestivo zasiahlo, no v najťažšej chvíli prišla nečakaná pomoc, ktorú v prvej chvíli odmietla.

„A čo si čakala?“ prihovárala sa v duchu sama sebe a do sebaľútosti sa miešal už aj hnev. Predovšetkým na seba. Jednou z jej dobrých vlastností bolo, že dokázala byť  kritická a úprimná aj voči sebe a nepodliehala sebaklamu. Uvedomovala si, že hrala nepovolenú hru a nebola na seba hrdá. Na druhej strane, Tóno jej prišiel do cesty v pravú chvíľu. Prebudil ju z letargie, vrátil jej elán a vitalitu. Nemohla ho síce nazvať životnou láskou, no nebol ani iba „antidepresívnou pilulkou“ zoslanou z nebies. Chýbal jej. No viac ako priateľ a opora, na ktorú sa spoliehala, než ako milenec.

„Cestu do Bosny nezruším!“ vyhŕkla nahlas, hoci v izbe s ňou nikto nebol. Vedela, že nech to už dopadne akokoľvek, pomôže jej to vyčistiť emočný chaos neistoty, v ktorom sa potácala a ktorý jej nedovolil poriadne sa nadýchnuť . Vstala a siahla do kabelky, aby vylovila Marekovu vizitku. Chvíľu sa s ňou bezradne pohrávala. Akoby váhala, či má alebo nemá zavolať tomu síce sympatickému mladému mužovi, ktorého takmer vôbec nepoznala a vlastne o ňom nič nevedela. „Za pokus to stojí. Nič tým nestratím. Ak si to medzičasom rozmyslel, tak sa nič nedeje, pôjdem sama.“ Vzala do ruky mobil a vyťukala Marekovo číslo. Bola prekvapená, okamžite spoznal, kto volá, akoby na to celé dni čakal. Dohodli sa, že sa stretnú v parku, na tej istej lavičke, na ktorej ju pred časom našiel zlomenú a zúfalú.

Chvíľu meškala a hoci mala pripravené ospravedlnenie, ani sa k nemu nedostala. Vítal ju s úsmevom a so slovami: „Som nesmierne rád, že ste si na mňa spomenuli. Moja ponuka platí a vopred súhlasím so všetkými podmienkami.“  Eva sa na neho vďačne usmiala. „Fakt som netušila, že sa na prahu tridsiatky dám na takéto dobrodružstvo, ale asi naozaj platí, že človek by nikdy nemal hovoriť nikdy. Hádam by sme mali začať tým, že si potykáme. Ahoj,  ja som Eva.“ „Viem.“  Pousmial sa Marek a dal jej bozk na líce. „Marek.“

............

„Dúfam, že rátaš s tým, že to nebude dovolenka ani nezáväzný trip, účelom ktorého je adrenalínové  dobrodružstvo.“ Už asi po stý raz sa Eva ubezpečovala, že Marek vie, do čoho ide. „Bez obáv, naozaj si mi to dostatočne vysvetlila. Ver mi, že v posledných týždňoch  nerozmýšľam o ničom inom. A hoci sa prikláňam k názoru väčšiny – že Andrej sa stal obeťou tragédie a je len otázka času, kedy sa nájdu jeho telesné pozostatky –, nevylučujem ani, že sa mohol zachrániť. V tom prípade prichádzajú do úvahy dve možnosti. Ťažko zraneného ho kdesi vyplavila voda, prežil, ale pod vplyvom traumy trpí celkovou amnéziou, nevie kto je a blúdi v neznámej krajine, poznačenej chaosom nedávnej vojny. Alebo zámerne zahladil za sebou všetky stopy.“

„Panebože, prečo by to robil? Veď nato nemal nijaký, ale absolútne nijaký dôvod,“ pozrela na neho Eva neveriacky zhrozeným pohľadom. „A čo ty vieš? Do hlavy nevidíš ani človeku, čo ti je najbližší. Máš pocit, že ho poznáš ako vlastnú dlaň, no práve takí vedia najviac prekvapiť.“ „Ááále, to vyzerá ako scenár lacnej telenovely,“ mávla Eva rukou, dávajúc najavo, že túto možnosť úplne vylučuje.

Prikláňam sa k prvej možnosti. Nájsť ho bude naozaj ťažké. Asi tak, ako ihlu v kope sena. A navyše dosť nebezpečné. Túlať sa mimo hlavných ciest na území Bosny, kde to vrie medzi kresťanmi a moslimami... No, budeme potrebovať veľa diplomacie a guráže.“ „A navyše,“ dodal Marek, „Balkán, hoci sa nachádza v starej dobrej Európe, je tajuplnejší a neprehľadnejší, ako si pripúšťame. Spomínam si na bizarný príbeh spred štyroch rokov. Už by som na to dávno zabudol, no teraz som si spomenul.  Ešte v Bratislave ma v jednej vieche spolužiak zoznámil s takým ,týpkom´..  Vravel, že sa vrátil z Liberlandu. Mysleli sme si, že z neho hovorí alkohol a možno aj čosi iné, ale hovoril plynulo a istú logiku to malo. Vraj je to akási republika ležiaca medzi Chorvátskom a Srbskom na území nikoho. Rozlohou je asi ako Monako či Vatikán. Stálych obyvateľov ani nemá a sú tam len akési zrúcaniny,  poskytujúce trochu strechu nad hlavou. Vraj ju vytvoril nejaký Čech, ktorý chce založiť spoločnosť, v ktorej by konečne poctiví ľudia mohli prosperovať bez zbytočných byrokratických zákazov štátu. Občianstvo sa dá získať za 10 000 zásluh (merit) prácou v prospech republiky. Samozrejme, že ju nikto neuznal, teda, aby som bol presný, diplomatické rokovania vraj začal s rovnako neuznaným štátom Somaliland.  Práve na takýchto miestach nachádzajú útočisko ľudia unavení z civilizácie, pre ktorých už pokrok v technológiách neznamená slobodu, ale cítia ho ako otroctvo.“

Už už ho chcela zahriaknuť, že načo ju zaťažuje takými hlúposťami, keď sa odrazu zháčila. Pozrela na Mareka a v jeho očiach zbadala čosi, čo ju vrátilo späť o niekoľko rokov. Do toho augustového dňa, keď sa vo dverách lúčila s Andrejom. Bol to ten  zvláštny, takmer nedefinovateľný výraz v jeho tvári, v ktorom, a teraz si tým bola takmer istá, sa skrývalo tajomstvo jeho zmiznutia.

Spomenula si na Andrejove vety a slová, ktorým vtedy nepripisovala význam a vytesnila ich z pamäti. V posledných mesiacoch ho často videla unaveného a rozladeného, neochotného komunikovať s okolím. „Stáva sa z teba úplný mizantrop,“ občas si ho doberala. „Lezie mi na nervy táto pokrytecká spoločnosť,“ odpovedal nevrlo.

Andrej už nebol ochotný zúčastňovať sa spoločenského života, odmietal aj oslavy vlastných menín či narodenín.  „Ty si sa dal k Jehovistom?“ posmešne sa ho pýtala. „Nie, len by som chcel žiť normálnym ľudským životom, v ktorom platia určité zásady a pravidlá. Niekedy mám pocit, že som sa ocitol na hranici dvoch svetov. Už neviem, čo naozaj je a čo nie je. Máme virtuálnu komunikáciu, virtuálnu menu, virtuálne vzťahy. Takmer nič už nie je skutočné, všetko len akoby. Prepáč, naozaj som z toho unavený.“

Eva mala odrazu pocit, akoby sa jej čosi rozjasnilo v hlave. „Marek, to, čo si povedal, nemusí byť až také scestné,“ takmer vykríkla. „Dáva to logiku a zmysel, väčší ako si myslíš. Verím, že práve tam kdesi je ten kľúč, ktorým sa nám podarí nájsť cestu k Andrejovi.“

...............

Eva a Marek sa čoskoro stali v mestečku nepohodlní – persony non grata. Na mladú lekárku ukazovali prstom ako na osobu, čo zneužíva manželovu smrť na to, aby vzbudzovala ľútosť, ktorou prekrýva ľahké mravy. O Marekovu povesť ľahkovážneho, nemravného sukničkára sa postaral pán poslanec Bázik za výdatnej asistencie „oklamanej“ Alenky. Tá už pomaly hovorila o zásnubách, zmarených prefíkanou vdovou. Eva s Marekom si z týchto rečí nič nerobili. Vôbec ich to netrápilo. Naopak, spoločný osud vydedencov ich viac zbližoval.

Do odchodu chýbalo už len pár dní. V predsieni stáli obrovské turistické vaky naplnené najnutnejším. Eva asi desaťkrát za deň kontrolovala pas a letenku a opakovala si plán cesty. „Poletíme do Sarajeva, odtiaľ sa dostaneme do mesta Konjic na brehu Neretvy. Tam si najmeme miestneho tlmočníka a potom je to už v rukách Božích.“ Obaja vedeli, že tam, kdesi v Konjici, končí bezpečie civilizácie a vstupujú do neznáma. Hovorili so zástupcami cestovných kancelárií aj s ľuďmi, pre ktorých sa stala Bosna vďaka svojej divokej kráse obľúbenou destináciou. Všetci tvrdili, že letoviská sú bezpečné. No nikto neodporúčal ísť na vlastnú päsť do odľahlých horských oblastí. „V tých neprehľadných miestach môžete naraziť na čokoľvek a kohokoľvek. Nevybuchnutá munícia, možno aj pozostatky nepochovaných mŕtvych tiel, radikáli, ktorí sa doteraz nezmierili s mierovým urovnaním a našli v divočine útočisko.“ Obom bolo jasné, že práve tomuto sa nevyhnú. Veď ak by sa Andrej či jeho telo nachádzalo v civilizovanej časti, už by ho boli dávno objavili. Ak má mať cesta zmysel, musí smerovať práve tam, do tajomných lesov, hlbokých roklín a mnohých neprebádaných jaskýň. Jedine tam  nájdu stopu po nezvestnom.

Lietadlo letelo z Viedne v piatok o 9.30 ráno. Vo štvrtok sa vybrali na rýchlik, ktorý ich mal dopraviť do Bratislavy. Marek ju už čakal predo dvermi. Eva narýchlo zháňala rezervné kľúče, keďže sa dohodla so susedou, že sa občas zájde pozrieť do domu.  Konečne zabuchla vchodové dvere. Pohľad jej padol na poštovú schránku. Čosi v nej bolo. Vybrala list a keď ho otvorila, takmer zmeravela. „Prosím, nehľadaj ma. Urobil som len to, čo som musel. Andrej.“

Pokračovanie nabudúce

- - Inzercia - -